boli nevyhnutnými dodávateľmi
uhlia pre kováčov. Súčasná historická a etnografická veda predpokladá, že
páleniu uhlia sa Rómovia venovali ešte pred príchodom na naše územie.
O tom,
že pálením dreveného uhlia v okolí Ružomberka sa zaoberali Rómovia máme
doklady z rokov 1732 a 1735. Najjednoduchší spôsob získavania
dreveného uhlia bol ten, že sa v lese nazbierali suché konáre
a haluzinu, dali ich na hromadu a zapálili. Drevo sa nenechalo
horieť, zahasilo sa alebo sa zahádzalo hlinou. Vychladnuté uhlie sa rozbilo
a bolo možné ho použiť. Iným spôsobom, ktorý používali i Rómovia bolo
stavanie uhliarskej míle. Drevo z dubového pňa sa nakálalo, naskladalo do
hranice, obložilo vetvami zo smreka, vznikla tak míla a tá sa zapálila.. Míľa
sa nechala horieť asi osem hodín, potom ju uhasili vodou, po vychladnutí ju
rozobrali. Takáto míľa sa stavala buď v tvare hranice vytvorenej
z klátov, ktoré sa nakládli horizontálne v radoch na seba alebo
v tvare kužeľovitej homole. Na tieto účely sa uprednostňovalo tvrdé drevo.
Drevené uhlie sa okrem kováčstva používalo na dedinách napr. ako náplň do
žehličiek, alebo sa predávalo ako náplň do generátorov mláťačiek. Uhliarstvo sa
pre viaceré rómske rodiny stalo doplnkovým spôsobom obživy. Úpadok tohto
remesla nastal v polovici minulého storočia z dôvodu nahradzovania
dreveného uhlia kamenným uhlím.
Literatúra:
BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia
ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej.
In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku.
Bratislava: Lúč, 2001, s.
HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni
na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s.
189-201.
MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo :
techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na
Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života
a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press,
1992, s. 103-111.