remeselník spracúvajúci železo
kovaním a ovládajúci i podkúvanie.
Rozšíreniu rómskych kováčov
prispel najmä fakt, že sa usadili v agrárnych oblastiach, kde bol odbyt
pre ich služby a výrobky. Výhodou rómskych kováčov bolo, že na rozdiel od
ostatných kováčov prijali za svoju prácu i naturálie. Najviac rómskych kováčov
žilo v Spišskej stolici. Všeobecne platí, že najväčšia koncentrácia
rómskych kováčov bola v menej rozvinutých a chudobných častiach Uhorska.
Špecifikom rómskeho kováčstva bolo najmä využívanie starého materiálu.
Používali pri tom techniku tzv. kováčskeho zvárania, pomocou ktorej vedeli
napr. z dvoch starých podkov vyrobiť jednu novú. Do zberu starého železa boli
zapojení všetci členovia rodiny, vrátane žien a detí. Rómski kováči často prichádzali do styku s roľníkmi, stávali sa vo svojom prostredí prirodzenými autoritami, prostredníkmi medzi majoritnou spoločnosťou a Rómami.
Literatúra:
BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej. In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku. Bratislava: Lúč, 2001, s.
HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s. 189-201.
MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo : techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press, 1992, s. 103-111.