V rómskej rodine sa tešili
viacej narodeniu chlapca ako dievčaťa. Okrem toho, že chlapec znamenal
posilnenie sily rodiny, obávali sa, že dievča môže rodinu skôr priviesť do
hanby ako chlapec, napr. keď otehotnie. Narodeniu dievčaťa sa potešila hlavne
matka, lebo dievča jej bude pomáhať v domácnosti a s opaterou
mladších detí. Ak sa v rodine rodili iba dcéry, rodina sa mohla stať
terčom posmechu a vina sa pripisovala matke.
Povinnosti najstaršej dcéry
a sestry zároveň, sa rôznia v dôsledku socioekonomických
ukazovateľov.
Najstaršia dcéra sa postupne zaúčala k prácam
v domácnosti – upratovaniu, pomoci pri varení a v starostlivosti
o mladšie deti. Sestra mohla aj neskôr usmerňovať mladších súrodencov,
avšak inak chlapcov a inak dievčatá. Dôležitou oblasťou výchovy bolo
naučiť deti ako sa správať, aby neurobili hanbu –ladž rodine.
U dievčat všeobecne platilo, že mali zostať počestné až do sobáša –
mangavipen. Otehotnieť pred sobášom znamenalo pre rodinu veľkú hanbu. Na
počestnosť sestier dozerali aj bratia, pričom výsadné postavenie mal najstarší
brat v rodine. Žena bez partnera
a s dieťaťom mala výrazne nižší sociálny status. Matka zaúčala dcéru nie len pre
pomoc v rodine, ale aj ako budúcu manželku a matku. Predovšetkým staršie dievčatá
v rodine neboli vedené k vzdelaniu, ale k tomu aby sa vedeli postarať o
rodinu. Bohužiaľ tento názor prevláda v rómskych rodinách
z margnalizovaných komunít dodnes a dievčatá nepodporujú v snahe
získať vzdelanie a vymaniť sa zo sociálneho vylúčenia.
Literatúra/ zdroje:
Žigová A. Úloha najstaršej sestry
v rómskej rodine. . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický
ústav, 2007, s. 39-42