Hlavou rómskej rodiny je otec-dad.
Medzi jeho povinnosti patrilo zabezpečovanie obživy a medzi jeho výsady spadalo
to, že sa jeho rozhodnutiam podriaďovali všetci členovia rodiny.
Muž si po svadbe zvyčajne
priviedol nevestu – terňi bori do svojho domu. Existovali aj
prípady, kedy muž nasledoval ženu, a to vtedy, ak bol sirota, alebo rodina
nevesty potrebovala ďalšieho muža z dôvodu profesie, alebo prestíže. Takýto muž
sa nazýval pristašis. Čím bol väčší počet mužských členov, tým stúpala
dôležitosť rodiny a to i s ohľadom na väčšiu fyzickú silu rodiny v
prípade konfliktu.
V prípade, že manželstvo bolo
bezdetné, muž mal právo ženu opustiť. Neplodnosť bola pripisovaná žene. Nevera
ženy bola neprípustná, nevera muža bola tolerovaná, predovšetkým nevera mimo
komunity. V prípade ovdovenia muža, tento novú nevestu najskôr medzi slobodnými
sestrami jeho predchádzajúcej manželky, lebo sa predpokladalo, že sa bude
k deťom z prvého manželstva správať lepšie.
Ak sa muž nestaral o svoju
rodinu, prípadne prepíjal peniaze, či správal sa hrubo, komuita mu rôznym
spôsobom dávala najavo svoj postoj. Mohlo to byť od krivých pohľadov, cez
dohováranie, až po istý druh vylúčenia z lokálneho spoločenstva. Ak
stratil autoritu, členovia rodiny mu mohli začať tykať, často dostal aj hanlivú
prezývku.
Otec začal s výchovou synov
medzi piatym až šiestym rokom dieťaťa. Výchova spočívala v tom, že ho synovia
všade sprevádzali a pozorovali pri prácach okolo domu i vonku. Napríklad
pomáhali mu s rúbaním dreva. Keď najstarší syn dosiahol vek 15 – 16
rokov, otec ho prvý krát vyzval, aby zasadol k spoločnému stolu a od tej chvíle
mal skoro rovnakú úlohu pri výchove svojich súrodencov ako otec.
Muž v minulosti s chodom v
domácnosti nepomáhal. Na Slovensku sú aj také osady, kde muži nevykonávali ani
práce, ktoré spadali do ich povinností, napríklad nosenie a rúbanie dreva. V
meste bol vplyv emancipácie silnejší a s prácami v domácnosti pomáha aj muž.
Ak si otec zarábal ako
remeselník, alebo hudobník, deti sa učili tomuto zamestnaniu pozorovaním a
asistovaním pri práci. Vo veku 13-14 rokov už chodili hrávať s otcom za
peniaze, ktoré odovzdávali matke na chod domácnosti.
Otec väčšinou trestal a
vychovával iba chlapcov. Nepriamo vychovával aj dcéry. Poveroval najstaršieho
syna, aby mal nad nimi dozor. Pretože, ak by sa nesprávali slušne, zahanbili by
celú rodinu. Priamo zasahoval do výchovy vtedy, ak si matka s dcérou už
nevedela rady a to bolo najväčším trestom a pohanou. Pri výbere ženícha pre
dcéry mal rozhodujúce slovo.
Literatúra/zdroje:
Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža
– otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny
pedagogický ústav, 2007, s. 20-33