PIŤO, Jožko

Husľový virtuóz, hudobník, primáš vojenskej verbovacej kapely, primáš vlastnej kapely – „banda“.

* 1800 - Tekovské Lužany (okr. Levice)
† 22. marec 1886 - Liptovský Mikuláš

Základné údaje:
  • Vynikal svojím naturizmom, patril medzi tzv. sluchárov (neovládal noty, no na bravúrnu interpretáciu mu stačilo jedno počutie melódie). Piesne sa učil počúvaním spevu žien pri poľných prácach.
  • Hrával aj na divadelných predstaveniach ľupčianskeho ochotníckeho „Národnjeho slovenského divadla“ a na tanečných zábavách.
  • Piťo sa stal priamym symbolom národnobuditeľskej myšlienky, šíriacej sa prostredníctvom ľudovej a z nej sa inšpirujúcej národnej piesne. V časoch násilnej maďarizácie hrával slovenský repertoár čo si vyžadovalo nemalú dávku osobnej odvahy. Hoci sám inklinoval k maďarskej národnosti a po príchode na Liptov po slovensky takmer nevedel, znamenal napokon pre formovanie národného vedomia na Liptove veľmi mnoho. V Liptovskom Mikuláši pravidelne hrával na spoločenských a národných stretnutiach, ktoré organizovali Slovenská beseda, Tatran a Kasíno, v Martine zase na matičných zhromaždeniach – poznali ho všetci významní slovenskí vlastenci: Kuzmány, Moyses, Paulini, Francisci, Hodža, Hurban, Sládkovič atď.
  • Stal sa súčasťou diel svojich rovesníkov i ďalších autorov (Andrej Sládkovič: Svätomartiniáda, Daniel Bachát (Miloslav Dumný): Zahraj Piťo, Pavel Kokeš (Kýčerský): Piťove husle, Ján Lehotský: Zo starých časov, Svetozár Hurban Vajanský: Piťove Husle).
  • Jeho husle sú uložené v zbierkovom fonde Literárneho múzea – Pamätníka slovenskej literatúry Matice slovenskej v Martine.
Pôsobenie a aktivity:
pred 1836: dvanásťročná služba v pešom pluku v talianskom Miláne, kde hral na husliach a lesnom rohu
po 1836: ukončenie služby v pozícii primáša vojenskej verbovacej kapely vo v Liptovskom Svätom Mikuláši, založenie 12-14 člennej kapely - „bandu“, s ktorou väčšinou hráva na Liptove a v blízkych stoliciach
1861: účasť na historickom výstupe slovenských národovcov na Kriváň v roku Memoranda dňa 3. septembra.
1863: vystúpenie na Matičnom zhromaždení v Martine.

Tvorba:
1860: Švihorská (Švihorská duma) - skladba komponovaná ako fantázia na kurucké vojenské motívy najobľúbenejšia a zároveň najvzácnejšia, zložil ju s Piťovou pomocou Juraj Luby. (V roku 1980 skladbu nahral aj Rinaldo Oláha na gramoplatni Melódie kraja.)
zbierka liptovských trávnic - zaznamenal a zharmonizoval ich jeho syn Alexander. (Po úprave pre klavír vyšli v dvoch zošitoch v roku 1905 a 1906 v Ružomberku.)

O ňom:
  • autorom fotografií J. Piťa je P. B. Socháň
  • jeho najznámejšia podobizeň je olejový portrét od Petra Bohúňa, ktorý dali z vďačnosti vyhotoviť Liptáci. Nachádza sa v zbierke Magyar Nemzeti Múzeum v Budapešti.
 Literatúra/zdroje:
  1. [?]: Jožko Piťo. [online]. [cit. 8. 1. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.partizanskalupca.com/index.php?option=com_content&view=article&id=80%3Ajoko-pio&catid=46%3Aosobnosti-obce&Itemid=203f>
  2. FABIÁNOVÁ, Vlasta: Folklórna tvorba Rómov. Nitra 2003.
  3. LUKÁČOVÁ, Alžbeta: Ritualizácia produkcie slovenských ľudových hudieb na národno-deklaračných podujatiach [online]. In: PŘIBYLOVÁ, Irena, UHLÍKOVÁ, Lucie [zost.]: Od folkloru k world music: HUDBA A RITUÁL. Městské kulturní středisko, Náměšť nad Oslavou 2010, s. 66-83. [cit. 1. 1. 2012]. Dostupné na internete: <http://www.folkoveprazdniny.cz/kolokvium2010/sbornikfp10_08.pdf>
  4. MAJERČIAK, Vladimír: Čestný slovenský hudec Jožko Piťo. In: Literárno-múzejný letopis MS, 19. Martin 1985.
  5. MAJERČIAK, Vladimír a kol.: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Liptovský Mikuláš 2000.
  6. MAJERČIAK, Vladimír: Legendárny primáš Jožko Piťo. In: Neznámi Rómovia, Bratislava 1992.
  7. PAŠKA, Laco, VRLÍK, Peter [zost.]: Jožko Piťo – najslávnejší interpret slovenských ľudových piesní. Dom Matice slovenskej, Liptovský Mikuláš 2000.
(c) Amari luma 2011-2012, posledná úprava textu: 16. január 2012/7:31.