V rómskych rodinách sa tešili z
narodenia synov, väčší počet mužských potomkov znamenal väčšiu úctu a dôležitosť rodiny. Zároveň išlo
aj o posilnenie fyzickej sily rodiny. Muži v dospelosti, vzhľadom k tomu, že za
svoje služby a výrobky dostávali finančnú odmenu prinášali do rodiny peniaze.
Zároveň prinášali nevestu - “pracovnú silu” a jej veno.
Najstarší syn mal mimoriadne
postavenie. Ako najstarší bol považovaný za silnejšieho, rozumnejšieho a
skúsenejšieho ako mladší súrodenci. Postavenie najstaršieho syna mohol prebrať
niektorý z mladších bratov v prípade choroby, psychickej lability, ak bol v
rodine neprítomný za predpokladu, že medzi nimi nebol veľký vekový rozdiel. .
Úlohou najstaršieho brata bolo
pomáhať rodičom pri výchove súrodencov. Od detstva súrodencov ochraňoval,
organizoval, usmerňoval, trestal a zastupoval rodičov, ak boli neprítomní.
Zároveň niesol zodpovednosť za počestnosť sestier.
Vo veku 15 – 16 rokov ho prvý
krát otec vyzval aby zasadol k spoločnému stolu. Od tej chvíle sa jeho pozícia
v rodine posilnila. Radil pri výbere manželov pre sestry, ak mal príjem,
podporoval svojich mladších súrodencov.
Vzťah staršieho brata sa niekedy
zachoval aj po tom, čo sa sestra vydala a mala deti.
Po smrti otca sa stal hlavou
rodiny a teda získal najväčšiu autoritu, ktorej sa v niektorých otázkach mohla
podriaďovať aj matka.
Literatúra/ zdroje:
Šebková H. Úloha najstaršieho syna
v rómskej rodine. In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny pedagogický
ústav, 2007, s. 34-38