Žena matka požíva v rómskej
rodine mimoriadnu úctu. Každodenný život rodiny závisel práve na nej.
Rozhodovala o domácich prácach, zabezpečovala obživu a bola zázemím pre
všetkých členov rodiny.
Dievča vychovávajú rodičia a jej
rodina do chvíle, kým sa nevydá. Potom spravidla nasledovala svojho muža
do novej rodiny. Z dieťaťa sa vydajom stáva žena, a zodpovednosť za ňu
preberá nová rodina. V prípade uzatvárania sobášov v skorom veku (
14- 16 rokov) dievča preskočilo obdobie puberty a aj jej výchova bola
zavŕšená až v novej rodine. Potom zodpovednosť za jej výchovu prebrala
svokra – sasvi. Jej úlohou je z terňi bori – nevesty vychovať ženu – matku,
podľa zvykov novej rodiny. Svokra nevestu učila všetko, čo sa doma od svojej
matky nestihla naučiť. Počas nevestiných „učňovských rokov“ ju svokra učila
variť, starať o domácnosť a rodinu, tak aby si vštepila zvyky a spôsoby novej
rodiny. Toto obdobie bolo pre nevestu veľmi ťažké, kedže bola žena a mladá
(mala menej práv ako muži a staršie osoby v rodine) stála na najnižšom stupni
sociálnej hierarchie.
Často na ňu švagriné presúvali povinnosti a musela robiť najťažšie práce. Kým bývali u svokrovcov, rozhodujúce slovo mali rodičia manžela, dokonca, manžel odovzdával aj podstatnú časť príjmov matke, aby s nimi hospodárila.
Často na ňu švagriné presúvali povinnosti a musela robiť najťažšie práce. Kým bývali u svokrovcov, rozhodujúce slovo mali rodičia manžela, dokonca, manžel odovzdával aj podstatnú časť príjmov matke, aby s nimi hospodárila.
Ak sa v manželstve nenarodili
deti, muž mal právo sa zo ženou rozísť, neplodnosť sa zvyčajne prisudzovala
žene. Za matku sa začala považovať až vtedy, keď mala dve, alebo tri deti.
Vtedy opustili domácnosť manželovej rodiny a založili si vlastnú domácnosť.
Delenie prác na mužské a ženské dodnes v mnohých komunitách pretrváva
a napr. príprava stravy býva dodnes doménou žien. Predovšetkým
v uzatvorených komunitách by ostatní muži s dešpektom pozerali na
manžela, ktorý by sa podieľal v rovnakej miere na domácich prácach ako
žena.
V minulosti medzi základné
povinnosti ženy – matky patrilo aj zabezpečenie obživy. V rodinách
remeselníkov (kováči, korytári) pomáhali ženy s predajom výrobkov. Častým
spôsobom zabezpečenia potravín bola obchôdzka po „gádžoch“ - nerómoch. V
niektorých lokalitách každá Rómka mala svoju sedliačku, ku ktorej chodila
pracovať, pomáhať s čím bolo treba a za to, potom celý rok bola
odmeňovaná naturáliami – hlavne jedlom. .
Matka
sa najviac venovala prvým deťom a tie keď dorastú majú za úlohu starať sa o
mladších súrodencov, najmä najstaršia dcéra.. Matka si vychovávala dcéry
tak, aby vo veku 8-10 rokov dokázali postarať o súrodencov, upratať
a pomôcť pri varení. V minulosti vo veku 14 – 16 rokov už boli pripravené
na vydaj.
Dievčatá
a ženy neboli vedené k vzdelaniu, ale k starostlivosti o rodinu a deti.
Bohužiaľ, takýto prístup k dievčatám pretrváva v mnohých
segregovaných rómskych lokalitách dodnes.
Výchovu
chlapcov preberal otec medzi piatym a šiestym rokom, dovtedy sa o nich hlavne
starala matka. Na deti dozerali nielen rodičia, ale aj všetci príbuzní
a celá komunita. Práve táto socio – kultúrna kontrola sa v posledných
desaťročiach vytráca nie len v mestách, ale aj na dedinách. .
Ak
deti chodili špinavé a hladné, matka bola ohováraná ostatnými ženami a
považovali ju za zlú matku – nalačhi daj. Tlak verejnej mienky pôsobil na ženu
a ak sa nepodriadila mohli ju poslať späť k rodičom.
Matka
niesla väčšiu zodpovednosť za rodinu, no posledné slovo v nej mal otec.
Žena prejavovala mužovi úctu a
podriadenosť aj tým, že kráčala niekoľko krokov za ním. Na znak úcty, lásky a
oddanosti mu umývala nohy. Tieto prejavy ešte nájdeme u staršej generácie. V
prípade nevery ženy manžel jej mohol ostrihať vlasy – čo sa pokladalo za
najväčšiu hanbu, mohol ju zbiť, alebo vyhnať.
Žiarlivosť bola chápaná ako
prejav lásky, a tak nebolo výnimkou, že muž udrel ženu. Dodnes je
v mnohých segregovaných komunitách vysoká tolerancia k násiliu
páchanom na ženách.
Ak
príkoria a násilie, ktorému bola žena vystavená bolo neznesiteľné, žena
mohla odísť naspäť k svojej matke, pričom zobrala zo sebou aj najmenšie
deti. Tento akt sa pokladal za potupu, ktorá mala spoločenstvu naznačiť, že
niečo nie je v poriadku. Komunita potom o úteku hovorila, čo pôsobilo
ako regulačný nástroj na zjednanie nápravy. Na urovnanie sporov o pár dní
muž išiel pre ženu k jej rodičom.
Ženy
s pribúdajúcimi rokmi a deťmi získavali úctu a vyššie
spoločenské postavenie. Prirodzená autorita znalosti napríklad byliniek
a liečiteľstva zvyšovali sociálne postavenie žien. V komunite
najvyššie postavenie zaujímala phuri daj – stará matka, ktorej okrem liečenia
sa pripisovali aj vedomosti z mágie.
Literatúra/ zdroje:
Žlnayová E. Úloha ženy – matky a muža –
otca v rómskej rodine . In: Antalógia rómskych tradícií a remesiel. Bratislava: Štátny
pedagogický ústav, 2007, s. 20-33