 |
| Foto 1: Žehňa, foto: Alan Meier |
Typológia:
1. Stará vrstva piesňového repertoáru (phurikane giľa)
- pomalé piesne na počúvanie (halgató)
- tanečné piesne (čardaša)
2. Prechodná vrstva
3. Nová vrstva piesňového repertoáru (neve giľa)
Pomalé piesne na počúvanie (halgató)
 |
| Foto 2: Chminianske Jakubovany, foto: Daniela Rusnoková |
Ťahavé piesne
na počúvanie Rómovia nazývajú čorikane giľa, žalosno giľa,
halgató.
Pri
ťahavých piesňach sú veľmi dôležité texty a ich výpovedná hodnota. Kedysi mali
tieto piesne veľa veršov – boli to vlastne spievané príbehy. Každý spevák si
text piesne prispôsoboval svojim zážitkom, vlastnému osudu. Ťahavé piesne
slovenských Rómov majú zvyčajne jednu až dve, maximálne štyri strofy. Texty piesní sú rómskou ľudovou poéziou a ako také
ich treba chápať. V ťahavých žalostných
piesňach sa vždy spieva o veľmi smutných a ťažkých témach. Tieto
piesne sú obrazom ťažkého života Rómov, života plného biedy, chorôb, hladu,
nešťastných a opustených detí, sirôt, ale aj lásky k matke
a rešpektu k Bohu.
Z hudobnoštýlových znakov pri ťahavých piesňach vyniká nepravidelný, parlandový
rytmus. Nečleníme ich do taktov, ale do jednotlivých fráz, ktoré sa členia na základe
piesňového textu (verš, polverš, riadok). Každá fráza je ukončená dlhým tónom,
veľmi často ozdobeným prírazom o malú sekundu nižším,
ktoré obvykle predtým aj potom dopĺňa dlhšia pomlčka – dramatická (alebo
nádychová) pauza, v ktorej doznie melódia. Prvá fráza piesne zvykne
začínať niekoľkými tónmi v kratších hodnotách, ktoré pôsobia
v porovnaní s ďalším priebehom melódie zrýchlene, ide tu však o uplatnenie
princípu rytmickej descendenčnosti. Ďalšie
frázy prebiehajú vyrovnanejšie, ale udržujú napätie, ktoré sa dosiahlo v prvej
fráze. V závere sa pieseň znova upokojí, často aj spomalí, a ticho doznie
v záverečnej kadencii.
Veľmi
výrazný je prednes, charakterizuje ho zložité frázovanie, naťahovanie,
zrýchľovanie, prestávky, nádychy. Jedným z vyjadrovacích prostriedkov sú
aj melodické ozdoby: prírazy, nátryly, nárazy, glissandá a kolísajúca,
flexibilná, nejasná intonácia. Časté je používanie citosloviec jaj, de, di, hej, mamo. Citoslovcia stoja mimo základnej stavby verša: ich vkladanie
podlieha improvizácii a umožňuje tak zmeny melódie, rytmu aj frázovania. Pôvodne
to boli sólové piesne, spieval ich jeden človek bez hudobného sprievodu. Aj to
sa však v súčasnoti mení a posúva a tak sa stretávame aj
s viachlasnou interpretáciou, aj s hudobným sprievodom. Pri interpretácii žalostných
piesní halgató speváci často improvizujú,
a to v textoch aj v melódii.
Tanečné piesne (čardaša)
 |
| Foto 3 Petrová, foto: Alan Meier |
Staré
tanečné piesne Rómovia nazývajú čardaša alebo čardáše. Termínom čardáš sa pôvodne
nazýval tanečný štýl, ktorý sa šíril spolu s dobovo módnou, tzv.
novouhorskou hudbou aj medzi nemaďarskými etnikami Uhorska a šíril sa aj medzi
Slovákmi. Je to párový tanec, ktorý sa skladá z pomalej a rýchlej
časti. Veľkú popularitu získal v tridsiatych rokoch 19. storočia. Často sa stávalo, že sa na
staré domáce tance slovenského typu iba použil názov čardáš, takže niekedy sa
slovom čardáš označujú pomerne odlišné slovenské tance a piesne.
Podobne si Rómovia osvojili termín čardaša a označujú ním rytmické
piesne, ktoré sa hrali a spievali k tancu, spravidla v párnom metre,
a ktoré oni sami považujú
za staré tanečné piesne.
Krátke piesne (jeden- až dvojstrofové) sa v zrýchľujúcom tempe viackrát za
sebou opakujú, prípadne sa viac piesní spája do dlhších celkov. Obľúbené sú
rôzne popevky: naj na naj; alom, alom; taj dal aj la; oj dr dr daj dari; hoj na nej na; laj
la, lej le; daj na
naj; oj dumaj dumaj
da a iné. Popevky sú buď súčasťou piesní alebo sa jednotlivé piesne
zvyknú spájať improvizovanými popevkovými časťami bez textu, ktoré
rozvíjajú a variujú základnú melódiu piesne. Niekedy sú tieto vsuvky
dlhšie ako samotné piesne.
Kedysi špecialitu olašských Rómov – virtuózne rytmické napodobovanie hudobných nástrojov,
basy, bubienkov či iných hudobných nástrojov hlasom, lúskanie prstami,
tlieskanie, dupanie nohami v rytme es-tam (zdôrazňovanie párnej doby) –
dnes bežne pri prednese tanečných
piesní využívajú aj usadení (slovenskí a maďarskí) Rómovia.
Čardaša sa
spievajú spoločne, často môžeme počuť dvojhlas, ba aj trojhlas, bývajú
sprevádzané na hudobných nástrojoch. Tradičné hudobné nástroje, ktoré sa
používali pri interpretácii čardaša sú
husle, viola, cimbal a kontrabas, ale môže byť aj akordeón, saxofón a niektorý
druh bicích nástrojov – od rôznych bubnov, bubníkov, cez krčah až po kanvu,
ktorej používanie (a aj ona sama) je prebraté od Rómov z Maďarska. Prechod
od tradičných hudobných nástrojov dokladá ešte pred dvadsiatimi rokmi obľúbená
akustická gitara, ktorú pomaly vytláča elektrická, ale najviac obľúbené sú v súčasnosti elektrické klávesy,
ktoré dokážu umelo napodobniť farbu
rôznych hudobných nástrojov.
Motívy
textov tanečných piesní sú veselšie,
spieva sa v nich o láske, o svadbe, nevere, krčme a pijatike, o speve
a tancovaní, o radosti zo života. Mnohé sú žartovné, prekáravé,
výsmešné či pikantné. V niektorých tanečných piesňach sa objavujú
skomoleniny slovenských slov alebo asémantické zvukomalebné slová.
Prechodná vrstva piesní
 |
| Foto 4 Rakúsy, Foto: Daniela Rusnoková |
V dostupnej literatúre o rómskych piesňach sa neuvádza
prechodná skupina piesní, no ukázalo sa dôležité túto skupinu piesní vyčleniť.
Ide o rozmanité piesne, štýlovo nezjednotené, ich bližšia hudobná
a textová charakteristika ostáva otvorená. Niektoré z nich na prvé
počutie môžu pripomínať halgató, no
nie sú natoľko parlandové, sú pomerne pravidelne rytmicky členené, alebo čardaša. Podskupinu prechodnej vrstvy
tvoria aj autorské novovznikajúce piesne, ktoré zámerne vychádzajú
z tradičnej tvorby.
V prechodnej vrstve piesní môžeme vyčleniť tri skupiny
piesní:
- neohalgató – piesne na počúvanie
- neočardaša – tanečné piesne
- bližšie nešpecifikované piesne
Najmenej početná je
skupina piesní na počúvanie. Prednes, pomalý kĺzavý rytmus a čiastočne
aj funkcia piesní pripomína tradičné
žalostné piesne. Typické sú ozdoby, nedosahujú
však mieru používania ozdôb pri starých halgató.
Najpoužívanejšie sú glizandá ako
kontinuitné spojenie jednotlivých tónov, čím sa melódii dodá „hojdavý“ charakter, znejasňujú výšku tónu i dĺžku
jeho trvania. Na rozdiel od tradičných čorikaňi giľa, pôvodne sólových piesní, sú neohalgató
niekedy spievané v duete, triu alebo vo väčších zoskupeniach, bežný
je aj hudobný sprievod. Neohalgató
niekedy vznikajú ako odozva na nejakú smutnú alebo citovo intenzívnu udalosť,
napríklad po záplavach v Jarovniciach v roku 1998 vznikla pieseň Šviňate
o paňi demandžal
[Do Svinej vtrhla voda].
Neočardaša sú
inšpirované tradičnými melódiami starých čardaša,
rozdiel sa objavuje v nových obsahoch a textoch piesní, s častým
používaním prebratých dialektologických fráz zo slovenského alebo iného
prostredia. V textoch sa objavujú neologizmy so slovenským alebo iným kmeňom s
rómskymi príponami, moderné dievčenské
a chlapčenské mená a nové reálie, ktoré Rómov v súčasnosti obklopujú a ktoré
v mnohom ovplyvňujú súčasný život rómskej komunity. Inak však texty
v mnohom pripomínajú starodávne čardaša.
Časté sú pijanské piesne o pive, o krčme aj o následkoch pitia,
napríklad o páde do priekopy alebo o spore so ženou kvôli pitiu, či
posmešné a prekáravé piesne. Zvolania Joj,
Romale, Joj čhavale alebo aj zvukomalebné popevky: ajlom šajlom, šaj na naj na a pod. sú tiež častým doplnením
piesne. Nové tanečné piesne, podobne ako tradičné staré čardaša, majú strhujúce a stupňujúce sa tempo.
Nová vrstva piesní (Neve giľa)
 |
| Foto 5 Snakov, foto: Alan Meier |
Nové piesne sú výrazne ovplyvnené populárnou hudbou a podľa
žánrov populárnej hudby niektoré z nich Rómovia sami označujú napríklad disko, slaďáky. Medzi odborníkmi sa ujalo aj označenie rom-pop, ktoré však Rómovia nepoznajú a
nepoužívajú. Zdrojom inšpirácie sú médiá – rozhlas, televízia a hudobné nosiče.
Melódie sú obmieňané, prispôsobované rytmicky aj melodicky, alebo sa využije
iba určitý melodický či rytmický motív, ktorý už hudobník ďalej spracúva
vlastnými prostriedkami.
Nové piesne môžeme z hudobného hľadiska rozdeliť do
dvoch skupín: 1. Piesne, ktoré sa dajú jednoznačne identifikovať
s konkrétnou populárnou piesňou, 2.
Nové piesne s charakterom populárnej hudby. Podľa tempa piesne, rytmu
a melódie sme piesne rozdelili na dve skupiny. Tanečné, rómske označenie disco a pomalé, rómske označenie slaďáky.
Čo sa týka hudobných nástrojov, za posledných dvadsať rokov
sa udiali významné zmeny a prechod od obľúbenej akustickej gitary
k elektronickým zostavám: klávesové nástroje, sólová a basová
elektrická gitara a bicie nástroje. Táto zostava je dosť často doplnená
saxofónom alebo akordeónom.
Pre tento žáner
rómskej piesňovej tvorby je charakteristické používanie aj iných jazykov
ako len rómskeho. Často sa vyskytujú texty piesní v konkrétnom nárečí
slovenského jazyka alebo v slovenskom jazyku. Stretávame so skomoleninami
anglických, českých, slovenských, ale aj inojazyčných slov, hlavne
v piesňach, ktoré sa snažia napodobniť anglickú, španielsku či inú
predlohu.
Texty nových piesní, už či pomalých slaďákov alebo rýchlych, tanečných disco sa vo veľkej miere dotýkajú témy lásky. V textoch
pomalých piesní nachádzame aj smutné motívy rôznych nešťastí, chorôb, smrti,
chudoby, Božieho trestu a pod. Vo všeobecnosti sú texty nových piesní
menej kompaktné ako pri starých piesňach, nachádzame menej ustálených slovných
spojení a prirovnaní a, samozrejme, vplyv populárnej hudby neobchádza
ani textovú zložku piesní.