Z latinského discriminare – rozlišovať. Používaním získal výraz v právnickom i všeobecnom
jazyku negatívny význam: rozlišovať s negatívnym dopadom na konkrétnu skupinu
ľudí. Rozlišujeme dva typy diskriminácie: priamu a nepriamu.
Princíp rovnosti ľudí
predpokladá rovné zaobchádzanie s jednotlivcami. Ak je zásada rovného
zaobchádzania inou fyzickou či právnickou osobou alebo orgánmi verejnej správy
porušená, dochádza
k právne postihnuteľnej diskriminácii.
Za priamu
diskrimináciu sa považuje také nerovné zaobchádzanie, ktoré rozlišuje medzi jednotlivcami
na základe ich príslušnosti (či je zdanlivá, alebo skutočná) k určitej skupine.
Podstata diskriminácie je však naplnená až v prípade, keď dochádza k
rozlišovaniu bez legitímne sledovaného cieľa a obeť diskriminácie je týmto
zaobchádzaním poškodzovaná. V slovenskom práve (prijatom na základe
smerníc Európskej únie) sú kritériá definujúce základ diskriminačného správania
konkrétne vymenované (s tým, že tento zoznam nemôžeme považovať za definitívny
a nemenný); slovenský antidiskriminačný zákon zakazuje diskrimináciu z dôvodu:
„pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti
alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie,
manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo
iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného
postavenia“ (§2, ods.1).
Priama diskriminácia
Priama diskriminácia
je v rovnakom zákone definovaná ako „konanie alebo opomenutie, pri
ktorom sa s osobou zaobchádza menej priaznivo, ako sa zaobchádza, zaobchádzalo
alebo by sa mohlo zaobchádzať s inou osobou v porovnateľnej situácii“ (§2a,
ods. 2).
Nepriama
diskriminácia
Existujú prípady, keď
zdanlivo rovnaký prístup môže ublížiť a práve rozdielne zaobchádzanie v
intenciách dosiahnutia skutočnej rovnosti (reálnej/materiálnej/de facto),
ktorá smeruje k vyrovnaniu možností jednotlivcov, pripúšťa aj rozlišovanie na
základe „zakázaných“ kritérií. Ak identický prístup k rôznym jednotlivcom vo
výsledku vedie k zhoršeniu ich situácie, hovoríme o nepriamej diskriminácii.
Slovenský antidiskriminačný zákon definuje nepriamu diskrimináciu ako „navonok
neutrálny predpis, rozhodnutie, pokyn alebo prax, ktoré znevýhodňujú osobu v
porovnaní s inou osobou.
Nepriama diskriminácia nie je, ak takýto predpis,
rozhodnutie, pokyn alebo prax sú objektívne odôvodnené sledovaním oprávneného
záujmu a sú primerané a nevyhnutné na dosiahnutie takého záujmu (§2a, ods. 3).
verejné
inštitúcie na ochranu ľudských práv
Na Slovensku existuje niekoľko verejných
inštitúcií, na ktoré sa občania v konkrétnych situáciách súvisiacich s
diskrimináciou môžu obrátiť. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavov
intolerancie. Verejný ochranca / verejná ochrankyňa práv sa zaoberá prípadmi
porušení základných práv fyzických i právnických osôb vo vzťahu k verejným
inštitúciám, teda i v prípadoch, keď sa verejné inštitúcie dopustia
diskriminačného konania. Centrum právnej pomoci
poskytuje právnu pomoc osobám bez finančných prostriedkov („v materiálnej
núdzi“).
Zdroj/literatúra:
Informačný server zaoberajúci sa diskrimináciou:
www.diskriminacia.sk
Poradňa pre občianske a ľudské práva.
Diskriminácia na Slovensku: Hľadanie bariér v prístupe k účinnej právnej
ochrane pred diskrimináciou. 2012 (tato publikácia obsahuje tiež prehľad
rozhodovania slovenských súdov v prípadoch diskriminácie)