Obdobie osvietenstva je výrazným medzníkom vo
vnímaní začlenenia Rómov v Európe. Prenasledovanie Rómov v západnej Európe
spôsobilo, že v priebehu stáročí sa ich počet vo východných častiach
Európy znásobil. V 17.storčí sa aj uhorské
stolice a mestá snažili brániť príchodu ďalších Rómov rôznymi nariadeniami
a opatreniami, avšak radikálne riešenie nastalo až v období osvietenstva,
kedy sa Mária Terízia a Jozef II. pokúsili o trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva
na území Rakúsko – Uhorska. Aj keď sa mnohé z ich predstáv nedali uskutočniť,
obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu
detí). Podľa týchto nariadení Rómov po prvý raz v dejinách nevyháňali, ale
počítali s nimi ako s obyvateľmi svojej krajiny.
Napriek
snahám osvietenských panovníkov v praxi niekedy pretrvávali praktiky
predchádzajúcich "riešení". Takým bol aj tzv. Hontiansky proces v
roku 1782, kedy bolo krutým spôsobom popravených štyridsať Rómov, obvinených z
vrážd a ľudožrútstva. Dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom
preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna
nechýbala, a že priznania k vraždám a ľudožrútstvu boli na obvinených Rómoch
vynútené mučením.
Literatúra/zdroje:
Kušnieriková,
N. 2002. Prístupy k vzdelávaniu Rómov v minulosti. In: Čačipel pal
o roma. Súhrnná správa o Rómoch na Slovensku. Bratislava: IVO 679 – 693 s.
Obdobie osvietenstva je výrazným medzníkom vo
vnímaní začlenenia Rómov v Európe. Prenasledovanie Rómov v západnej Európe
spôsobilo, že v priebehu stáročí sa ich počet vo východných častiach
Európy znásobil. V 17.storčí sa aj uhorské
stolice a mestá snažili brániť príchodu ďalších Rómov rôznymi nariadeniami
a opatreniami, avšak radikálne riešenie nastalo až v období osvietenstva,
kedy sa Mária Terízia a Jozef II. pokúsili o trvalé usadenie rómskeho obyvateľstva
na území Rakúsko – Uhorska. Aj keď sa mnohé z ich predstáv nedali uskutočniť,
obsahovali viaceré moderné myšlienky (napr. dôraz na školskú dochádzku, výchovu
detí). Podľa týchto nariadení Rómov po prvý raz v dejinách nevyháňali, ale
počítali s nimi ako s obyvateľmi svojej krajiny.
Nariadenia Márie Terézie a Jozefa II. boli
zamerané na asimiláciu Rómov (asimilácia – splynutie s ostatným obyvateľstvom).
Podľa nariadení z rokov 1761 a 1773 sa z nich mali stať roľníci: mala im byť
pridelená pôda, mali prijať kresťanské meno, nemali byť viac nazývaní Cigánmi,
ale "novosedliakmi" (Neubauer, Új-Magyar). Pod trestom palicovania
nesmeli používať vlastný odev, vlastný jazyk, nemali medzi sebou uzatvárať
sobáše, deti z takýchto manželstiev im mali byť odnímané a dávané na výchovu k
sedliakom. Jozef II. kládol vo svojich nariadeniach (z roku 1782) dôraz na
školskú dochádzku, vyučenie sa remeslu, povinnú návštevu kostola a na zlepšenie
hygienických podmienok. Jedným z opatrení boli i súpisy obyvateľstva:
Dozvedáme sa z nich, že v druhej polovici 18. storočia Rómovia žili na
celom území dnešného Slovenska. Prevládal u nich usadlý spôsob života, živili
sa najmä kováčstvom, muzikanstvom a príležitostnou poľnohospodárskou prácou. V
súpisoch niektorých žúp sa spomínajú aj rómske priezviská; je zaujímavé, že
mnohé z nich sú v tých istých oblastiach rozšírené dodnes
Nariadenia
oboch panovníkov sa stali vzorom pre riešenie prístupu k rómskemu obyvateľstvu
aj v ďalších európskych krajinách.
Napriek
snahám osvietenských panovníkov v praxi niekedy pretrvávali praktiky
predchádzajúcich "riešení". Takým bol aj tzv. Hontiansky proces v
roku 1782, kedy bolo krutým spôsobom popravených štyridsať Rómov, obvinených z
vrážd a ľudožrútstva. Dodatočné vyšetrovanie vyslaným cisárskym komisárom
preukázalo ich nevinu: zistilo sa, že z osôb, ktoré mali byť zavraždené, žiadna
nechýbala, a že priznania k vraždám a ľudožrútstvu boli na obvinených Rómoch
vynútené mučením.