nazývaná vyhňa, bola miestom,
kde kováč najčastejšie vykonával svoje remeslo.
V prípade rómskeho
kováčstva rozlišujeme viaceré spôsoby práce v dielni a mimo nej.
Najčastejšie prichádzal zákazník priamo ku kováčovi, ktorý mal svoju dielňu
v osade a v dohodnutom čase si potom prišiel pre hotový výrobok,
za ktorý najčastejšie platil naturáliami. Rómsky kováč odchádzal často zo
svojim mobilným kováčskym zariadením i k zákazníkovi, kde si zriadil
dočasnú dielňu a pracoval v nej i niekoľko dní. Mobilný inventár
vlastnili i kováči, ktorí sa usadili na nijaký čas na koniec dediny, na
zemi si rozložili vyhňu, kde pracovali. Takýmto spôsobom veľmi často pracovali
olašskí Rómovia. Práca kováča sa sústredila do dielne, ktorá sa nazývala vigňa. Jednalo sa väčšinou
o samostatný priestor, ktorý bol pristavený k stene obydlia.
Výnimočne sa vyskytovali dielne, ktoré boli samostatnými budovami. Zhotovovali
sa najmä z dreva – zrubovou konštrukciou alebo z nepálených tehál.
Podlaha bola väčšinou hlinená a strechu nemali. Dym vychádzal voľne cez
jednospádovú strechu. Ohnisko sa nachádzalo v strede miestnosti
a kováči pracovali v sede, čupeli alebo kľačali. V niektorých
prípadoch pracovali na malom stolčeku. Podobné doklady o práci rómskych
kováčov máme i z poľského Spiša, poľského Podhalia
a Burgenlandu. Pravdepodobne je to pozostatok kočovného spôsobu života. Napríklad
aj maďarskí rómski kováči žijúci dlhé storočia usadlým spôsobom života pracovali
podobným spôsobom.. Centrom každej dielne bolo ohnisko. Nachádzalo sa
v strede dielne. Dôležitou súčasťou boli mechy, ktoré rozdúchavali oheň.
Archaický typ mechov bol vyrobený z dvoch koží malých zvierat (baran,
mačka), ktoré mali v mieste krku vloženú rúrku ústiacu do ohniska.
Dúchanie vykonávala kováčova žena, prípadne deti. Napravo od ohniska sa
nachádzala nákova. Kováči pracujúcu na zemi, používali rohatiny, to sú nákovy, ktoré majú ľahší korpus a postupne sa
zužujú. Výška takejto nákovy bola od zeme štyridsať centimetrov. Chudobnejší
miesto nákovy používali koľajnicu. Inventár dopĺňali kliešte, ktorí si zväčša
zhotovovali sami rómski kováči, prípadne veľké mechy, ktoré bolo možné
ovládať rukou alebo nohou. Celé zariadenie nebolo orientované na stred dielne,
ale pozdĺž jednej zo stien vo vyhni. Boli však i kováči, ktorí pri práci
stáli a mali ohnisko vymurované z kameňa alebo tehál vo výške sedemdesiat
až deväťdesiat centimetrov Títo kováči používali veľké tzv. štajerské nákovy.
Títo kováči boli spravidla profesionálnejší. V dielni sa začalo pracovať
ráno medzi treťou a štvrtou hodinou a pracovalo sa asi do deviatej
hodiny. Potom kováči pracovali až večer. V prípade, že mali veľa
objednávok rómski kováči pracovali celý deň.
Pri práci vo vyhni sa spravidla veľa nehovorilo, komunikácia prebiehala
na základe vopred dohodnutých znakov, či klopania.
Literatúra:
BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia
ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej.
In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku.
Bratislava: Lúč, 2001, s.
HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni
na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s.
189-201.
MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo :
techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na
Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života
a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press,
1992, s. 103-111.