Rozložil si svoje náradie a počas doby, kedy bola uzatvorená medzi obcou a kováčom dohoda pracoval rómsky kováč podľa požiadaviek sedliakov. Niektoré práce robil podľa zmluvy bezplatne, iné si dával zaplatiť. Bezplatne sa spravidla vykonávali jednoduché práce, ako napr. zváranie reťazí. Od obce dostal takýto kováč okrem ubytovania a malej záhradky na pestovanie zemiakov, kukurice a zeleniny aj naturálie: od každého sedliaka do roka jeden chlieb, za každý pár koní jednu mericu zrna a uhlie. Keď dostal z inej obce výhodnejšiu ponuku zmluvu neobnovil, uzatvoril novú zmluvu a spolu s rodinou sa presťahoval. Tento spôsob najímania kováčov bol známy i v Maďarsku a Burgenlande, kde sa s deputátnych kováčov stali trvalí dedinskí kováči. Treba však povedať, že tento druh najímania kováčov bol na našom území pomerne zriedkavý vzhľadom k tomu, že od obecných kováčov sa očakávala i zručnosť podkúvania koní a väčšina rómskych kováčov nemala vykonané podkúvačské skúšky.
Literatúra:
BOTÍK, J. a kol. Encyklopédia
ľudovej kultúry Slovenska I. Bratislava: VEDA, 1995, s. 262-264.
BOTÍK, J. Kováčske náhrobníky Rómov v Dunajskej Lužnej.
In: Obyčajové tradície pri úmrtí a pochovávaní na Slovensku.
Bratislava: Lúč, 2001, s.
HORVÁTHOVÁ, E. Cigáni
na Slovensku. Bratislava: Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1964, s.
189-201.
MANN, A. Rómski kováči. In: Ľudové kováčstvo :
techniky a funkcie výzdoby : zborník zo sympózia remeselníkov. Bratislava: ÚĽUV, 2005. S. 38-46.
MANN, A. Prvé výsledky výskumu rómskeho kováčstva na
Slovensku. In: Neznámi Rómovia. Zo života
a kultúry Cigánov-Rómov na Slo-vensku. Bratislava, Ister Science Press,
1992, s. 103-111.