Rozprávačské posedenia
sa riadili vlastnými vnútornými
pravidlami. Ako hlavný aktér účinkoval
obvykle len jeden rozprávkár. Takéto pomenovanie však môže byť chápané
aj vo význame vznešený. Status
rozprávkára bol v rómskom spoločenstve veľmi vysoký. Rozprávačské umenie
vyžadovalo dobrú pamäť, zmysel pre kompozíciu a fabulovanie, improvizačnú
pohotovosť, schopnosť živo vykresľovať
postavy, situácie, prostredie, ovládanie dramatickej gradácie deja
so schopnosťou intonovať, meniť
polohu a dynamiku hlasu, meniť výraz, používať prostriedky mimoverbálnej
komunikácie. Oficiálnymi rozprávačmi boli muži. Funkciu rozprávačky plnili
ženy len doma vo vzťahu k deťom.
V skrátených podobách doma deťom
prerozprávali odpočúvané a „precenzurované“ príbehy.
Literatúra/zdroje:
Hübschmannová, M.: Slovesná
tvorba slovenských Romů. In: Slovenský národopis, 36, 1988, č.1, s. 84-85.
Hübschmannová, M.: Geneze romské hudby. In:
Amaro gendalos – Naše zrcadlo, 6, 1-8. Praha 2002